BRADLOVÉ PÁSMO

Bradlové pásmo predstavuje deliaci element medzi vonkajšímy a vnútornými Západnými Karpatmi. Bradlové pásmo predstavuje úzku zónu tiahnúcu sa v celkovej dĺžke asi 600 km od Podbranča na okraji viedenskej panvy (najzápadnejšie výskyty bradlového pásma boli zastihnuté vrtmi pri obciach Koválov, Bišťava a Letničie v podloží viedenskej panvy), cez Myjavskú pahorkatinu, Považie, Biele Karpaty, Kysuce a Oravu, smerom do Poľska, kde tvorí pohorie Pieniny. Z Pienin prechádza bradlové pásmo na východné Slovensko a pokračuje cez Ľubovniansku vrchovinu, Čergov, Beskydské predhorie až na Ukrajinu, cez ktorú sa tiahne až do Rumunska. Úzka zóna bradlového pásma je na našom území najširšia v okolí Púchova, kde meria v priereze asi 20 km. V niektorých úsekoch napríklad na východnom Slovensku sa naopak zužuje natoľko, že miestami takmer zaniká. Súvislý pruh bradlového pásma je na našom území prerušený dvakrát a to na Orave, kde sa ponára pod neogénne sedimenty oravsko novotargskej panvy, a na východe Slovenska, kde je prerušené Vihorlatskými vrchmi. Pri Zázrivej je jeho priebeh priečnymi zlomami horizontálne posunutý na juh. Tento ohyb sa často označuje ako oravská alebo zázrivská sigmoida.

Bradlové pásmo je diskontinuitou prvého rádu v tektonickej stavbe Západných Karpát (často je označované aj ako peripieninský lineament). Názov bradlové pásmo je odvodený od charakteristickej morfotektonickej črty, ktorými sú strmé skalné útvary - bradlá vystupujúce nad okolitý reliéf. Tie sú tvorené jurskými a spodnokriedovými vápencami, ktoré erozívne vystupujú spod mäkších slíenitých až ílovitých sedimentov vrchnej kriedy a paleogénu.

Mimoriadna zložitosť stavby bradlového pásma je podmienená tým, že bolo tektonicky postihnuté v kriede spolu s vnútornými Západnými Karpatmi a po paleogéne spolu s flyšovým pásmom. Tektonická stavba je navyše komplikovaná aj zlomami s horizontálnymi posunmi, ktoré pozdĺžne segmentovali jeho jednotky. Zásadné rozčlenenie sedimentačného priestoru bradlového pásma, ale aj ďalších jednotiek Západných Karpát nastalo v jure. Bolo to podmienené roztiahnutím priestoru oceánu Tethys a jeho rozčlenením na hlbšie a plytšie sedimentačné oblasti. Podľa rozdielneho faciálneho charakteru podmieneného nejednotnosťou sedimentačného priestoru sa v bradlovom pásme vyčleňujú viaceré sekvencie, z nich najrozšírenejšie sú čorštýnska sekvencia, kysucká (tiež kysucko-pieninská) sekvencía, klapská sekvencia a manínska sekvencia. Všetky spomenuté sekvencie sú tektonicky amputované od svojho pôvodného podložia a vrstevný sled je doložený len od spodnej jury. Táto skutočnosť tiež značným spôsobom komplikuje paleogeografickú rekonštrukciu ich pôvodných sedimentačných priestorov. Čorštýnska a kysucká sekvencia tvoria hlavné stavebné sekvencie bradlového pásma a sú spoločne označované ako oravikum alebo pieninikum. Pre obe sekvencie sú typické pestré (červené, zelené, sivé) slieňovce (slieňovec je vápnitý ílovec) až slienité vápence prevažne vrchnokriedového veku s viacerými lokálnymi názvami (napr. púchovské sliene). Pri tektonickom stlačení bradlového pásma sa slieňovce správali plasticky a boli odtrhnuté od pevnejších vápencov, ktoré vďaka svojej väčšej odolnosti vytvorili bradlá. Tektonické odlúčenie zároveň spôsobilo zdanlivú stratigrafickú diskordanciu. Slieňovce a slienité vápence sú zároveň náchylnejšie na zvetrávanie a obyčajne tvoria mäkko modelovaný reliéf v zníženínách medzi bradlami.

Oravické jednotky boli sformované v čele juhopenninského akrečného komplexu na severnej hrane jednotiek CZK a v tyle mladšieho akrečného klinu flyšového pásma. Náplňou oravických jednotiek sú len nemetamorfované sedimentárne mezozoické (jursko-kriedové) komplexy odlúčené od svojho pohlteného kontinentálneho substrátu. Sú viacnásobne krehko deformované najskôr kompresným vrásnením a neskôr transpresiou. dnes budujú vztýčenú zónu s "bradlovou" stavbou zakorenenú pravdepodobne v strednokôrových úrovniach. Hlbinné geofyzikálne prejavy tejto zóny sa označujú ako "peripieninský lineament". Na základe zloženia klastov v jurských synriftových sedimentoch sa predpokladá, že zaniknuté podložie odlepených oravických jednotiek tvorili triasové platformové karbonáty, pravdepodobne permoskýtske klastiká a predalpínsky kryštalinický fundament.

Klapská a Manínska sekvencia patrý do tzv. pribradlového pásma, ktoré vzniklo na mieste subdukcie oceánskej kôry váhika a je súčasťou senónskej akrečnej prizmy. Počas alpínskej konvergencie bol severný okraj západokarpatskej platne deštruovaný, došlo k zvrásneniu a akrécii jednotiek pribradlového pásma (manínskej a klapskej), a tým k tektonickému zblíženiu s jednotkami severného kontinentálneho okraja (kysucko - pieninskej a čorštýnskej).

Zdroj: Kováč et al., 1993 "Alpínsky vývoj Západných Karpát"; Hók et al., 2001 "Geológia Slovenska"; Plašienka et al., "Geologická stavba a vývoj Západných Karpát"